Vysvitlo, že vlastne o mne celkom dosť vie. Chvíľu som ho počúval, čo o mne hovorí, ale potom som definitívne pochopil: jednoducho ma naživo nespoznal. Na rozdiel od iných kandidátov tradičných politikov, ktorých tváre sú známe z televízie, z parlamentu, z vlády, ešte stále "naháňam" poznateľnosť.
A z času na čas odpovedám na novinárske otázky, prečo mám bilbordy, keď ešte nie je oficiálna volebná kampaň. Tak preto.
Niekedy nabudúce iste napíšem aj zopár vecí, ktoré ma v kampani najviac prekvapili, aj na ktoré si ťažko zvykám. Úplne najťažšie sú pre mňa zatiaľ rána.
Prestalo byť únosné každý deň chodiť domov do Popradu, a na mítingy, a ráno vždy do Bratislavy. Pár dní v týždni prespávam v Bratislave. Takže sa ráno zobudím, a namiesto toho, aby po mne skákali deti, je ticho, dážď bubnuje na okno. Verte mi, naozaj je mi z toho smutno.
Lenže mám dobrý dôvod to robiť. "Pre nás nestojí otázka tak, že ako dobre žiť, ale ako prežiť," počúvam prakticky na každom stretnutí s ľuďmi.
Tento týždeň som dostal aj doteraz najťažšiu otázku: Ako chcete poľudštiť Slovensko? Opýtala sa ma to pani na stretnutí, ktorých mám každý týždeň niekoľko v spoločnosti vždy dobre naladenej Eni Vacvalovej.
Uvedomil som si, že táto pani najpresnejšie vystihla dôvod, prečo som sa rozhodol kandidovať. Ľudia majú pocit, že tradiční politici problémy neriešia, ale predstierajú. Že si okolo seba postavili vysoké múry. Že ich spory sú strašne vzdialené tomu, čim denne žijú ľudia. Že "štát" sa odtrhol od ľudí.
Som si vedomý toho, čo prezident môže a nemôže. Mám svoje priority, hovorím o nich na mítingoch, v rozhovoroch pre časopisy a noviny, som v pohode pripravený odpovedať na všetko...
Ale pokúsiť sa "poľudštiť štát" sa mi v skutočnosti vidí ako najpresnejší výraz na to, prečo kandidujem.