Tváriť sa bezmocne je chyba
Nepodliehajme sebaklamu. Sebaklam je škodlivý. Sebaklam je nemotivujúci. Sebaklam môže dokonca vyvolávať pocity bezmocnosti voči nejakému zlému osudu. A vyvolávať sebaklam o našej bezmocnosti, o tom, za čo všetko môže kríza, považujem za veľkú chybu.
Žiaľ, nie je pravda, že máme vysokú nezamestnanosť len preto, lebo tá je na rekordnej úrovni v celej eurozóne. A keďže slovenská ekonomika je závislá od exportov do eurozóny, firmy prichádzajú o zákazky a sú nútené prepúšťať.
Skutočnosť je taká, že najviac slovenského exportu smeruje do piatich štátov (z toho len dva sú súčasťou eurozóny): Nemecko, Česko, Poľsko, Maďarsko, Rakúsko. Ekonomická situácia Nemecka a Rakúska je v porovnaní so zvyškom Európy vynikajúca. Ani ostatné tri krajiny nepatria medzi najviac postihnuté krízou.
Odvolávať sa na nejaký stagnujúci a klesajúci vývoz tiež nemôžeme. V súčasnosti je export tovarov zo Slovenska o tretinu vyšší ako pred začiatkom krízy. Myslím si, že sa nemôžeme - a ani by sme sa nemali - porovnávať s krajinami ako Grécko, Španielsko alebo Portugalsko.
Žiaľ, nehovorí sa to ľahko, ale nevychádzame z krízy ako úspešná krajina. Na Slovensku sa od roku 2006 znížila zamestnanosť o 0,9 percenta. V Nemecku, Rakúsku, Česku aj v Poľsku sa miera zamestnanosti zvýšila. Obzvlášť úspešné bolo Nemecko, kde vzrástla o 5,6 percenta.
A ani najnovšie zlepšená prognóza vývoja slovenskej ekonomiky na tento rok neznamená z hľadiska zamestnanosti nič podstatné.
Čo sa pokazilo?
Kde sa teda stala chyba, keď naše automobilky produkujú rekordné počty áut, export stúpa, Slovensko vykazuje rekordné pozitívne saldo zahraničného obchodu s tovarom a naši najväčší obchodní partneri sa ukazujú byť relatívne úspešnými krajinami aj počas krízy?
Osobne si myslím, že sa stali chyby v ekonomike, ktoré znamenali týranie živnostníkov, malých a stredných podnikateľov - a tohtoročné zníženie daňového zaťaženia právnických osôb má pre nich malý význam, ak vôbec nejaký.
Malá daňová úprava bude mať podľa mňa tiež nulovú motiváciu pre zahraničné investície, lebo dane už máme najvyššie zo všetkých okolitých krajín. Ani stagnáciu alebo úpadok v niektorých ďalších oblastiach, ktoré na ekonomiku a zamestnanosť vplývajú, ako napríklad stav súdnictva, byrokracia, korupcia... nemožno pripísať „celosvetovej ekonomickej kríze".
Nesmieme podliehať sebaklamu. Nikoho cudzieho, žiadne "vonkajšie faktory" nemôžeme viniť za prepad Slovenska v globálnom rebríčku konkurencieschopnosti od roku 2006.
Máme na viac
Prezidentské voľby rozhodnú aj tom, či budú najvyšší predstavitelia štátu zväzovať prúty, demonštrovať stabilitu, ale v skutočnosti budú len pestovať sebaklam, že za všetko zlé môže kríza.
Mnohí kandidáti sa zhodujeme v tom, že máme problémy v súdnictve. Na tom, že pán Harabin by nemal pokračovať v najvyšších funkciách v našom súdnictve, sa zhodneme úplne všetci okrem predsedu vlády. Hoci už aj on, po šiestich rokoch vo funkcii, odrazu v krízovom režime zistil, že súdnictvo je problém. To je žalostne málo.
Ak často hovorím, že vláda potrebuje protiváhu, lebo ju nemá ani v parlamente, ani v prezidentovi - hovorím aj o vážnej diskusii, ktorú potrebujeme. O ekonomike. O školstve, aby nám neušiel vlak, ktorý opäť budeme desaťročia dobiehať. O zdravotníctve, kde sa politické elity dokážu vášnivo sporiť o počte poisťovní, ale inak už roky prešľapujeme na mieste.
Žiaľ, nie je pravda, že sme krízu zvládli. Sú krajiny, ktoré ju zvládli oveľa úspešnejšie. Naša ekonomika a naši ľudia majú na viac. Nehovorí sa to ľahko, ale v skutočnosti sme skončili v tejto disciplíne medzi porovnateľnými krajinami na chvoste. Preto hovorím: musíme skončiť so sebaklamom, aby sme mohli začať meniť veci k lepšiemu.