V skutočnosti títo kariérni politici nevedia riadiť náš štát. Pre mnohých z nich funkcia v prvom rade znamená možnosť naplniť mocenské ambície a zabezpečiť finančne seba a všetkých sponzorov, priateľov a spolužiakov.
Samozrejme, aj do politiky prišli čestní ľudia. Ale Gorila len odhalila to, o čom sme všetci tak trochu tušili. Že politici kradnú nezávisle od toho, či vládne pravica alebo ľavica.
A ešte niečo je väčšine ľudí jasné: že úspechy politických strán a úspech štátu sú dve rozdielne veci. K úspechu strany sa dá dopracovať taktizovaním, rečnením, prehadzovaním problémov na ďalšie roky a budúce generácie. K úspechu štátu vedú iba správne a kompetentné rozhodnutia, ktoré reálne pomôžu ľuďom. Na to v politickom zápase nebýva čas ani vôľa.
Skúsení, schopní musia dostať šancu
Štát nie je súkromná firma. Štát je firma, ktorej akcionármi sú všetci občania. A takýto štát by mali viesť schopní, skúsení ľudia, ktorí si vedia spraviť poriadok, zaviesť systémové zmeny a nedajú sa uplatiť. Tri roky v politike alebo desať rokov v politike nie je kvalifikácia. Ani tam „hore", ani u nás „dole".
Ako manažér som sa musel dohodnúť s tisíckami zamestnancov, a ak si niekto myslí, že len príkazmi a zákazmi, mýli sa. Takto ľudí k úspechu nedovediete. Musíte ich vedieť nadchnúť, motivovať, musia vám dôverovať. Aj v riadení štátu musia dostať šancu schopní a čestní ľudia.
Lenže kariérni politici skutočných manažérov nechcú. Sú pre nich nepoužiteľní. Ne sú ochotní ohýbať chrbát tak, ako im politici zavelia. Odchod Lopatku z pozície šéfa Sociálnej poisťovne po nástupe vlády Smeru je toho príkladom. Do funkcií sa dostávajú ľudia ako Zvolenská alebo Richter a stovky ďalších, ktorí len poslušne vykonávajú vôľu iných. A pred nimi zasa iní.
Štát ako služba (zákazníkom)
Žiadna firma, ktorá klame a okráda svojich zákazníkov či zamestnancov, nemôže dlhodobo prosperovať. Štát síce nie je súkromná firma, ale malo by to preň platiť rovnako.
Až 75 percent mladých ľudí by chceli ísť pracovať a žiť do zahraničia. Čo robia tí hore, aby mladí chceli zostať tu? Predháňajú sa aj slovami rodina, ale generácia tridsiatnikov si často musí rozmyslieť, či si môže dovoliť mať druhé dieťa. Ak moja generácia päťdesiatnikov nemá peniaze, tak sa len bezmocne prizerá, v akých nedôstojných podmienkach odchádzajú zo sveta naši rodičia.
Kariérni politici si odvykli zastávať sa ľudí. Hovoria o systémových zmenách, a zabudli na živé bytosti. Bojujú za dotované stabilné ceny plynu, namiesto toho, aby podporili tých, ktorí podporu potrebujú. Bijú sa o to, kto je ľavica a kto pravica, ale zabúdajú na zdravý rozum.
Diskutujú o jednej poisťovni, alebo troch poisťovniach - diskutujú o miliardách ušetrených, zarobených, rozkradnutých - ale kedy sa na problém zdravotníctva pozrú očami pacienta?
Kariérni politici, ľavicoví aj pravicoví, sa naučili zručne napádať jeden druhého. Politika je plná ich osobných útokov. Myslia si azda, že sa to ľuďom páči? Nie, chýba im štát, ktorý slúži ľuďom. Chýba im diskusia k veci, chýba im v politike poctivosť, a chýba im pocit spolupatričnosti politika s normálnym bežným človekom.
Úspešné strany v neúspešnom štáte
A tak žijeme v krajine tradičných politických strán a ich kariérnych lídrov, kde žijú chudobní a nespokojní ľudia. Nie kariérny politik je zárukou úspechu a prosperity štátu, ale ten, kto dokáže riadiť.
Ten, kto má za sebou výsledky. Ten, kto pochopil, že riadiť štát znamená napĺňať potreby jeho občanov. Slúžiť občanom. Všetkým. Nie skupinke vyvolených.
