Prezident Slovenska má byť morálnou autoritou. Nastavovať latku politickej kultúry a bojovať za práva každého občana Slovenska.
Na hádky v parlamente sme si pomaly zvykli. Z parlamentu sa často stáva divadlo s amatérskymi hercami, ktorí si svojim vystupovaním snažia získať záujem médií a voličov.
Arogancia, urážky, hnev a výsmech. Niektoré výrazné hviezdy našťastie skončili na politickom šrotovisku, ale úspešní nasledovníci vyrastajú.
Politici by mali byť príkladom, vzorom spoločnosti. Rozhodujú o našom dnešku, ale aj o našej budúcnosti.
Čo môžeme očakávať od bežného človeka, ak sa naše autority takto správajú?
Ako sa zachová manžel alebo manželka v rodine, kde začína kríza? Má reagovať spupne, odmietavo a útočne ako naši politici, keď riešia krízu našej spoločnosti? Čo majú spraviť členovia rodiny, keď sa stane tragédia? Majú zaútočiť bezhlavo jeden na druhého a obviňovať sa, kto vinu spôsobil? Alebo sa majú zomknúť a pomôcť tým, ktorí žialia? Ako sa má správať riaditeľ podniku k svojim zamestnancom, sused k susedovi? Máme byť rozhádaní ako útoční psi, ktorí nevedia nájsť pekné slovo ale iba urážku za urážkou?
Kde sa v tejto krajine stráca porozumenie, empatia a tolerantnosť? Kde sa stráca slušnosť?
Ak sa v parlamente bojuje o moc, s čím asi bojuje náš prezident? Čo ho núti byť arogantným a spupným? Asi jediné vysvetlenie je, že bojuje sám so sebou. So svojim čiernym svedomím. Vie, že nekoná správne. Vie, že háji záujmy jednej strany a nie vôľu občanov Slovenska. A prejavom jeho vnútorného boja, vnútorných výčitiek svedomia sú reakcie nehodné jeho postavenia.
Ak prezident Slovenskej republiky nazve ženu, novinárku, analfabetom, je to smutné. Ak sa pritom ešte smeje nám všetkým do tváre, je to veľmi smutné.
Asi som analfabet. Asi nerozumiem tejto politickej kultúre. A možno je to celé trochu inak...
Andrej Kiska